LIMONÁDOVÉ MORE

„Inscenácia Šimona Spišáka používa exotizujúce prostredie indického mesta Auroville, „krajiny v krajine“. Mesto, ktoré obyvateľa odbremeňuje od nekompromisných zákonov fungovania v celom zvyšku civilizovaného sveta, v ktorom fungujú modifikované pravidlá obchodovania na základe prirodzenejšej, priamejšej deľby a výmeny. Do tohto prostredia zasadzuje prekvapivo korešpondujúci, v čomsi analogický iný svet – svet tínedžerov, ktorí sa zoznamujú zo zákonmi sveta za bránami základnej školy, z ktorej budú o chvíľu odchádzať do poľa tvrdšej zodpovednosti. Dovtedy ostávajú ešte posledné chvíle na „nácvik“ suverénnych rozhodnutí a používania vôle v praxi. Rovnaký tlak cítia všetci v kolektíve, o to je skúška intenzívnejšia a mladý človek ľahšie „spadne“ do priestoru podvedomia. Tu sa pod povrchom každodennosti protagonisti menia na postavy z rozprávok a pohybujú sa vo svete mýtu.“

– Nina Vlhová

SNOWBALL

„Inscenácia českého Divadla Alfa v spolupráci s poľským režisérom Jacekom Malinovským prináša pomerne chaotický pohľad na svet videohier a reálneho sveta. Textovo je dielo chudobnejšie. Vynahradiť nám to má pomerne premyslená práca svetiel, projekcií a futuristickej hudby. Miestami to pôsobí staromódne, pozorný divák si všimne aj výpožičky z kultových filmov ako napríklad Star Wars, a to nie len v prostredí hudby, ale aj svetelných efektov či hereckých napodobenín vesmírnych zbraní. Celkovo to však len viac zamiešava pocity nepochopenia a vytvára ďalšie zbytočné otázky. Tento koncept abstraktného divadla pôsobil pre mňa osobne naozaj skôr chaoticky, než by mal vyšší umelecký presah. Aj samotní herci v diskusii uviedli, že v inscenácii sú pasáže, ktorým ani oni nerozumejú. Na druhej strane musím uznať, že nie všetko je dôležité chápať a zároveň nie všetkému je dôležité aj porozumieť. V tomto prípade však prevaha skutočného nepochopenia prevážila pred otvorenými otázkami, ktoré prirodzene plynú a sú súčasťou chápania divadla ako celku. Zamýšľam sa aj nad pointou, ktorú nám ponúka tvorivý tím prostredníctvom bulletinu a nad pointou, ktorá nám je ponúknutá v samotnom hodinovom predstavení. Klamal by som, ak by som povedal, že to, ako sa stať niekým výnimočným a preraziť vo svete youtuberov, a zároveň viesť život mimo virtuálneho sveta, by som pochopil bez použitia bulletinu. Chválim však koncept stvárnenia myšlienky, že my ľudia sa často prezentujeme inak vo virtuálnom svete – napríklad aj pri hraní počítačových hier, keď sa istej skupine hráčov prezentujeme tak, ako chceme, aby nás videli –, no v reálnom svete sme úplne inými stvoreniami. Pre mňa osobne veľmi podstatná myšlienka, ktorá by bola hodná hlbšieho prepracovania. V tomto prípade sa však stratila v častejšie sa vyskytujúcich otázkach: „Prečo…?““

– Sebastián Lukáč

„Inscenácia je do veľkej miery čistou abstrakciou, bez potreby sledovať po celý čas dejovú linku, ktorá predostiera príbeh dvoch bežných ľudí, hráčov videohry, ktorých sa pokúšajú zmocniť mimozemské entity. Inscenácia vznikla pod taktovkou poľského režiséra v rámci projektu Connect Up, na ktorom sa zúčastňuje štrnásť európskych divadiel a festivalov, a ktorého hlavnou témou je spájanie prostredníctvom umenia. Táto misia sa však neskončila veľkým úspechom, pretože šlo o typicky poľský divadelný jazyk, na ktorý nie je český či slovenský mladý divák naladený, a tak boli reakcie rozpačité.“

– Nina Vlhová

AMATÉRI

„Inscenácia navrhnutá pre obchodný dom Prior v Bratislave príjemne zapadla aj do priestorov Zrkadlovej sály DJP. Po úvodnej ukážke ľudí z minulosti, teda nás, ktorí aktuálne žijeme v prítomnosti, nám herci z  Divadla Petra Mankoveckého ponúkajú neobyčajný pohľad na ľudí budúcnosti, v ktorej sú všetky otázky súčasného ľudstva už zodpovedné umelou inteligenciou a v ktorej v konečnom dôsledku neexistuje žiadny z problémov súčasného ľudstva. Vidíme ľudí, ktorých by teda teoreticky nemalo trápiť nič. No ako sa v rámci ich monológov dozvedáme, aj oni sú vystavovaní akýmsi existenčným krízam. Ponúkajú sa nám príbehy troch rôznorodých ľudí, prostredníctvom ktorých vnímame možné problémy ich súčasnej reality. O to viac sa tieto problémy dotýkajú nás, divákov, keď si ich môžeme „pozrieť“ zblízka. Interaktívne javisko, po ktorom sa diváci slobodne pohybujú, dodáva pocit spolupatričnosti, pretože sme v priamom kontakte s hercami. Vtedy mi zíde na um aj myšlienka klasika, že budúcnosť je teraz. Divák sa môže slobodne pohybovať po javisku, zaujať polohu, aká mu je najpríjemnejšia a ja osobne som nadobudol pocit, akoby som si prezeral výkladovú skriňu budúcnosti. Dokonca sa divákovi môže zdať, že sa jej na chvíľu aj fyzicky dotkne práve v momentoch, keď herci priamo interagujú s publikom. Najviac vo mne zarezonovalo stvárnenie umelej inteligencie prostredníctvom speváčky. Spočiatku nenápadná, rytmus udávajúca DJ-ka, no potom vševediaca a všetko kontrolujúca matka. Presne takto si predstavujem umelú inteligenciu o niekoľko desiatok rokov. Ako dobrého sluhu pre nás všetkých. Odchádzam z predstavenia s novým uhlom pohľadu na AI ako takú a zároveň aj na prítomnosť, ktorú žijem teraz. Futuristický svet, ktorý nám tvorivý tím z divadla Petra Mankoveckého predostrel, pritom vôbec nemusí byť realitou až roku 2164, v ktorom sme sa na malý moment ocitli počas druhého festivalového večera.„

– Sebastián Lukáč

O NIČ NEJDE

„Prvá interaktívna improshow,“ ktorá vôbec nebola improvizačná. Oldschoolovo vyzerajúca scéna akejsi retro talkshow, úvodné klamstvá tvorcov o tom, že niektoré pasáže predstavenia budú improvizované, aj keď herci hrali podľa scenára celých osemdesiat minút, nie najlepšie herecké výkony a idea stvárnenia a poukázania na aktivizmus každého dňa. Takto by sa dala v krátkosti definovať inscenácia Nového divadla – O nič nejde. A naozaj, o nič nešlo. V úvodnej tretine sa pozeráme na jednu z „improvizačných“ hier o známych svetových aktivistoch ako Greta Thunberg, Malala Yousafzai a ďalší, ktorí sa dostanú do slovných potýčok s osobnosťami ako Donald Trump či Andrew Tate. Otázkou však ostáva, kto bol obeťou satiry a koho aktivizmus bol prezentovaný? Nehovoriac o tom, že vybrané postavy mali s ich reálnymi verziami spoločné len meno. Druhou frekventovanou témou, na ktorú sa tvorcovia snažili poukázať, bol problém LGBTQ+ komunity. Nesprávne zvolený humor a spôsob, akým sa snažili poukázať na skutočné problémy týchto ľudí, vyvolali u mňa skôr otázky, či bolo toto predstavenie vôbec nutné uviesť. Je úctyhodné, že autori tohto projektu sa rozhodli zviditeľniť naozaj vážne témy aj formou divadla, no v konečnom dôsledku takýmto spracovaním ostáva divák na istých miestach pobúrený, no a na iných miestach zas znechutený či zmätený.

– Sebastián Lukáč

Inscenácia je sčasti improvizovaná, podnecuje mladého diváka, aby sám, pomocou Instagramu, inicioval zvraty v deji prostredníctvom výberu hercov. Tí napoly improvizovane stvárňujú postavu známu z verejného diania formou gagov a sérií hlášok, ktoré sa im so známou osobou asociujú. V druhej časti inscenácie sa však dostávame do ďalšej vrstvy rozprávania, a to do zdanlivo autentickej, reálnej identity protagonistov / samotných účinkujúcich hercov. Konflikt prepája ústredná téma inej sexuálnej orientácie, jej destigmatizácie a vplyvu na individuálne ľudské prežívanie.

– Nina Vlhová

Jak velký problém jsme schopni vytvořit si z něčeho, co vůbec problémem být nemusí? Ironická a možná až příliš nazkoušená improvizační show o tom, že aktivistou může (a snad by i měl) být každý. Obdivujete Gretu Thunberg či snad Malálu Júsufzaj? Nevadí, uděláme si legraci z obou. Kombinace témat, stylů a postojů, které mi v jednu chvíli vůbec nedávaly smysl, překlápějící se do okamžiků a témat, které se mě osobně dotýkají, pro mě prostě moc nefungovala. Je pro mě těžké si tady vytvořit ucelený, neroztříštěný názor, který by odpovídal tomu, co se dělo mému já. Nicméně O nic nejde, nebo ne?!

– Marie Klára Vonzino

SVÄTÁ. RODINA

Gdanský Instytut Kultury Miejskiej prináša spolu s neprofesionálnymi hercami v spolupráci s profesionálnym tvorivým tímom pohľad na možnosť voľby. Celé predstavenie sa začína nezvyčajne – ešte pred začiatkom. Hercov vidíme hrať na scéne už pri príchode do hľadiska. Pozeráme sa na skupinu ľudí – rodinu, priateľov alebo známych – nevedno. No práve tu si môže divák položiť prvú dôležitú otázku – kto tvorí rodinu? Netypický úvod však vyvoláva zároveň ďalšiu otázku, či je takýto úvod vôbec nutný. Aj počas deja sa divák občas stráca medzi jednotlivými príbehmi a tradíciami, ktoré nám mladý herecký kolektív chcel predostrieť. Príjemná bola celková idea projektu, ktorú ponúka bulletin, a teda možnosť voľby toho, s kým chceme tráviť vianočné sviatky a ako ich chceme stráviť. Z môjho pohľadu sa však táto myšlienka počas predstavenia rýchlo stratila a namiesto toho sme si vypočuli zopár vianočných kolied v punkovom prevedení a zúčastnili sa nie príliš úspešného pokusu hercov naučiť publikum jednu z ich pesničiek. To bol pomerne rušivý element predstavenia, za ktorým nasledoval druhý, nie až tak rušivý, skôr netradičný moment, ktorý sa týkal tradície darovania darčekov počas vianočných sviatkov. V tomto prípade hovoríme o scéne, keď aktéri do hľadiska hádzali cukríky, čo bola príjemná symbolika spomínanej tradície. Za zmienku stojí aj pomerne čistá synergia hereckého kolektívu, ktorú dotvárali spevom a hrou na hudobné nástroje. Pomerne výraznou súčasťou scénografie bola prítomnosť live kamery, ktorá nám ponúkala pohľad z iného uhla a mala tak predstavovať akúsi autoritu – rodičov či starých rodičov – ktorá nás drží a „núti strpieť“ vianočné sviatky v kruhu rodiny a rodinných tradícií.

– Sebastián Lukáč

Moje oblíbené rčení říká, že „přátelé jsou rodina, kterou si vybereš“. Můžeme si však vybrat i „rodinu“, se kterou se rozhodneme strávit Vánoce? Nejšťastnější svátky v roce, svátky klidu a míru, svátky, které máme trávit s rodinou. Je to ale doopravdy tak? Nad touto a dalšími otázkami se pozastavuje skupina mladých lidí, kteří Vánoce zas až tak úplně v oblibě nemají. Velice svérázní dospívající uspořádají snad skoro konferenci, na které předkládají svoje pohledy na Vánoce. Proč je to nanic, sedět s rodinou u jednoho stolu? Svoje vyjádření zaznamenávají na kameru, která nám okamžitě přenáší obraz na velké plátno v pozadí, což je trochu rušivé. Představení je protkáno hudbou, která velice trefně doplňuje atmosféru na jevišti – atmosféru vzpoury puberťáků, kteří však taky budou postupně dospívat, kteří taky jednou zažijí, jaké je to sedět u štědrovečerní večeře sám, protože nikoho jiného už nemají. Nebylo to s rodinou, která byla v tu chvíli tak moc „out“, vlastně lepší? Bez nich je tu divné ticho… Inscenace na první dobrou tak přímá, že člověk snadno mohl přehlédnout všechny metafory, které skýtala. Na první pohled chaos, při zamyšlení však přinášející důležité myšlenky, které však nepřemíláme denně. Mám právo vybrat si svou „rodinu“, mám možnost změnit nebo sabotovat tradice… Je to ale to, co mi doopravdy udělá dobře?

– Marie Klára Vonzino

Holy.Family brings questions about how traditions can be changed and why new generations have problems celebrating holidays in a family atmosphere. A group of young people tells us their personal stories explaining why they all feel pressure around Christmas. They were using a camera which was not executed that well, because most of the time the audience could see the details the actors wanted to show us, but sometimes it was in a place where it could hide the faces of the actors or their movements. Pauses in the play were made with song breaks – carol songs changed by the punk melody, with the whole group dancing in a choreography. Trying to put the audience in the holiday mood, they were bringing up movie references from Home Alone, the actors wanted the audience to feel like they belong there, giving them candies. Although this story was about changing the tradition and being okay with different kind of celebration, one of the characters is the only one who actually likes Christmas, but nobody listens to him, which exactly happens to teenagers that do not like it. This play was joyful and extraordinary, telling teenagers that it is okay if they are feeling the same about holiday celebrations.

– Jana Milivojević

KTO ZABIL MÔJHO OTCA?

Po prvých desiatich minútach sa maďarskí tvorcovia s predstavením Kto zabil môjho otca? stali jednoznačným favoritom na získanie festivalovej ceny mladej kritiky. Hra je inšpirovaná románom Édouarda Louisa o tom, ako sa vzťah otca a syna môže pokaziť na základe ich úplne rozličných osobností, ktoré sú v konečnom dôsledku nanajvýš identické. Počúvame ťažký príbeh o hľadaní cesty otca k synovi a syna k otcovi. Sme svedkami strastiplnej cesty, ktorá je scénicky vyšperkovaná do posledného detailu. Herectvo, bábkoherectvo, či zborový spev vytvárali famóznu energiu, ktorú sme rovnako dobre cítili aj z hereckého kolektívu. Osviežujúco pôsobil aj nečakaný politický charakter záveru inscenácie. Mrazivý bol obzvlášť moment, keď si divák vypočul rozsiahly zoznam mien politikov, ktorí sú „zodpovední“ za ľudské životy. No či ich môžeme priamo označiť za jednoznačných vinníkov, to je otázka pre každého z nás. Každopádne obraz spravodlivého sudcu na väčšinu divákov zapôsobil a prirodzene zapadol do celkového deja. Poskytol nám priestor, obzvlášť pre mladých, aby sme sa zamysleli nad dôležitosťou politického sveta aj v našej krajine a uvažovali nad dôležitosťou toho, kto a ako nám vládne.

– Sebastián Lukáč

SEN NOCI SVÄTOJÁNSKEJ

„Prvá klasická inscenácia sa na festivale objavila až v posledný deň. Pre mňa osobne to bola veľmi osviežujúca zmena, pri ktorej sa diváci mohli pohodlne usadiť a vychutnať si svetoznámy príbeh overený časom. Krátke a výstižné spracovanie obohatené o prvky ukrajinskej ľudovej kultúry v podobe vokálových spevov a energických tancov pôsobili ako spod Shakespearovho pera. Nenútenosť prepletená inteligentným humorom. Veľké uznanie patrí aj tvorcom, ktorí náročnú shakespearovskú komédiu, ktorú všetci z iných inscenácií poznáme ako niekoľkohodinovú záležitosť, dokázali zoškrtať spôsobom, aby sa mladí divák „neunudil k smrti“, no zároveň aby pochopil dôležitosť myšlienok súčasných autorov, ale aj myšlienku autora príbehu. Pre mňa to bola inscenácia, ktorú si vo svojom súkromnom rebríčku nechávam v top trojke toho, čo priniesol tohtoročný festival.“

– Sebastián Lukáč

„Mnohokrát inscenovaná tradiční hra Williama Shakespeara s příchutí ukrajinského folklóru nám přináší snovou podívanou, která pohladí duši. Klasický příběh o různých podobách lásky je zpracovaný tak, aby oslovil ukrajinského diváka znalého dialektů a tradic stejně, jako diváka v zahraničí, kterého může oslovit především choreografie a celkový dojem z představení. Energie, kterou si představení uchovávalo od začátku až do konce, mě příjemně dobila a naladila.„

– Marie Klára Vonzino

KDE SÚ CHLAPCI?

Mestská športová hala, telocvičňa, jeden reproduktor, dvaja chalani a štyridsať minút jedinečného umeleckého zážitku. Priznám sa, že som sa spočiatku popálil na tom, že som knihu odsúdil hneď na základe obalu. Nevkladal som do posledného predstavenia žiadne očakávania a skôr som sa sústredil na už videné inscenácie, spomedzi ktorých som premýšľal nad možným víťazom. Našťastie ma nemeckí účinkujúci veľmi milo prekvapili a myslím si, že v príjemnom úžase som neostal len ja, ale celé auditórium. Boli úplne iní než všetci pred nimi. Nepotrebovali žiadne honosné kostýmy, prepracovanú scénu či filozofické závery svojich monológov. Stačila im vzájomná blízkosť, jednoduchá hudba a zmysel pre pohyb. Práve ten na nás preniesol množstvo emócií, ktoré sme všetci vnímali po svojom, bez toho, aby zložitou dejovou líniou podsúvali vopred stanovené témy či problémy toho, čo by chceli svojím umením predviesť. Ponúkli nám „len“ to, čo sami sme schopní vnímať. Myslím, že všetci sme odchádzali s inými myšlienkami, no s rovnakým pocitom. Jednoduchosť, s akou sa prezentovali, nám ukázala najlepší pohľad na to, o čom by, podľa mňa, malo byť skutočné divadlo – dať divákovi priestor zamyslieť sa nad sebou samým bez ťažkého a častokrát nikam nevedúceho symbolizmu a skrytých metafor.

– Sebastián Lukáč

„Dechberoucí kombinace tance a bojových umění, performance, která se postupně a pomalu vyvíjí. Co se ze začátku zdálo pouhou precizně nacvičenou pohybovou rutinou, se postupně mění ve velmi intimní emoční prožitek. Fyzično. Blízkost, a to až taková, že ve mně vyvolává úzkost. V tancem vyprávěném příběhu dvou mužů můžeme vysledovat několik různých témat a příběhů, které oslovují dospívající i mladé dospělé.“

– Marie Klára Vonzino